Pohádkový drabble: Tři řízečky pro Amona

Autor: Memory

Kde bolo, tam bolo, za šiestimi horami, za šiestimi dolami, za šiestimi riekami stál vychýrený a zároveň obávaný hrad Schlangennest, sídlo jednoho z najmocnejších a najobávanejších čarodejníkov všetkých čias, Lorda Voldemorta, ale posledné roky známeho skôr ako Amon.

No aj na tohto mocného kúzelníka postupne dočahovala ruka času a medzi jeho vernými sa začalo šuškať, že je už pomaly načase aby knieža temnôt odstúpil a dal šancu svojim mladším nástupcom. Jedného dňa si teda povedal dosť. Dal si zavolať svojich troch najvernejších smrtijedov (ktorí ešte nepodľahli avade, cruciatu, nejakej chorobe alebo starobe) a hovorí im:

„Verní moji. Vy traja ste mi vždy oddane slúžili, mudlov ste poctivo zabíjali a môj todeskuss pili ako vodu, že som ho nestíhal vypaľovať. Napriek môjmu snaženiu sa mi nepodarilo vyhrať nad neúprosným tokom času a cítim, že smrť si po mňa už čoskoro príde. Keďže nemám dediča a nechcem, aby sa do môjho majetku pustili právnici, rozhodol som sa, že svoj starobylý prútik, svoj hrad spolu s mučiarňou a tými mudlami, čo ešte neobrástli machom a taktiež svoj celosvetový vplyv na všetky oblasti od umenia, zbraní až po ekonomiku, prenechám jednému z vás. No ešte pred tým, než sa nadobro odoberiem na odpočinok, chcel by som posledný raz ochutnať vynikajúcu chuť smažených řízkov. Kto z vás mi donesie ten najlepší, ten získa všetko.“

Na druhý deň skoro ráno vyrazili, každý na inú svetovú stranu, zháňať řízek pre Amona.

Prvý, najstarší, dorazil na rázcestie uprostred hustého, temného lesa. Sadol si na kameň a hútal, ktorou cestou sa dať, keď v tom odrazu, kde nič, tu nič, objavila sa pred ním starenka.

„Hľadáš niečo, môj milý?“ opýtala sa.

A smrtijed, už zúfalý, jej všetko vyklopil.

„Tak to musíš do hospůdky, na mýtinku.“ povedala starenka a než sa smrtijed stihol spamätať, nebolo jej. Urobil teda tak a ešte v to doobedie sa vrátil s úžasne vysmaženým, úžasne voňajúcim kuracím řízkom.

Druhý smrtijed, najlenivejší, prešiel zopár metrov a nešťastný, že sa musí takto plahočiť, si sadol na pník pri neďalekom potôčiku. Rozmýšľal, ako by sa čo najpohodlnejšie dostal z antipremiestňovacej oblasti v okolí Schlangennestu, keď v tom, kde nič, tu nič, objavila sa pred ním starenka.

„Hľadáš niečo, milý môj?“ opýtala sa prívetivo.

Smrtijed len pokrútil hlavou, no napokon jej všetko vyklopil.

„Tak to musíš do hospůdky, na mýtinku.“ povedala starenka a než sa smrtijed stihol spamätať, nebolo jej. Urobil teda tak a ešte v to poobedie sa vrátil s úžasne vysmaženým, úžasne voňajúcim vepřovým řízkom.

Tretí smrtijed, najmladší, zaspal. Tak len rýchlo vybehol pred vstupnú bránu, začal sa obzerať a uvažovať, na ktorú stranu sa vydať, keď v tom, kde nič, tu nič, objavila sa pred ním starenka.

„Hľadáš niečo, drahý?“ opýtala sa s milým úsmevom.

Smrtijed na ňu chvíľu zmetene hľadel, no potom jej všetko vyklopil.

„Tak to musíš do hospůdky, na mýtinku.“ povedala starenka a než sa smrtijed stihol spamätať, nebolo jej. Urobil teda tak a ešte v ten večer sa vrátil s úžasne vysmaženým, úžasne voňajúcim hovädzím řízkom.

Všetci traja vošli spoločne dnu a každý držal zlatý podnos a na ňom veľmi lákavo vyzerajúci, rozvoniavajúci a zázračne stále teplý řízek. Položili ich na stôl pred Amona a ten si postupne ku každému pričuchol a z každého ochutnal. Tváril sa pri tom ako v siedmom nebi.

„Verní moji,“ povedal po chvíli, keď z řízkov neostala ani pamiatka, „všetci traja ste ma veľmi potešili, ale keďže konkurencia rastie a ja si chcem udržať vplyv, musím niekedy niečo obetovať…… AVADA KEDAVRA!“

Ešte v ten deň dorazil na Mýtinku veľký náklad fliaš todeskussu a všetci žili šťastne, až kým si smrtijedi nezačali opäť šuškať, alebo Amon nedostal znovu chuť na řízek.